Otázka
Som hinduista, prečo by som mal uvažovať o tom, že sa stanem kresťanom?
Odpoveď
Porovnanie hinduizmu a kresťanstva je ťažké, čiastočne preto, že hinduizmus je pre ľudí zo Západu ťažko pochopiteľné náboženstvo. Predstavuje bohatú históriu a prepracovanú teológiu. Na svete snáď neexistuje náboženstvo, ktoré by bolo pestrejšie a prepracovanejšie. Porovnávanie hinduizmu a kresťanstva môže nováčika v oblasti porovnávania náboženstiev ľahko ohromiť. Preto by sa navrhovaná otázka mala starostlivo a s pokorou zvážiť. Tu uvedená odpoveď nepredstiera, že je vyčerpávajúca alebo dokonca predpokladá „hlboké“ pochopenie hinduizmu v ktoromkoľvek konkrétnom bode. Táto odpoveď len porovnáva niekoľko bodov medzi týmito dvoma náboženstvami v snahe ukázať, čím si kresťanstvo zaslúži osobitnú pozornosť.
Po prvé, kresťanstvo by sa malo posudzovať z hľadiska jeho historickej životaschopnosti. Kresťanstvo má vo svojej schéme historicky zakorenené postavy a udalosti, ktoré sú identifikovateľné prostredníctvom forenzných vied, ako je archeológia a textová kritika. Hinduizmus má určite svoju históriu, ale jeho teológia, mytológia a história sa tak často prelínajú, že je ťažké určiť, kde sa jedno končí a druhé začína. Mytológia sa otvorene priznáva v rámci hinduizmu, ktorý disponuje prepracovanými mýtmi slúžiacimi na vysvetlenie osobností a prirodzenosti bohov. Hinduizmus má vďaka svojej historickej nejednoznačnosti určitú flexibilitu a prispôsobivosť. Ak však náboženstvo nie je historické, je oveľa menej preskúmateľné. Vtedy síce nie je falzifikovateľné, ale ani overiteľné. Práve doslovné dejiny židovskej a napokon aj kresťanskej tradície odôvodňujú teológiu kresťanstva. Ak Adam a Eva neexistovali, ak Izrael nemal exodus z Egypta, ak Jonáš bol len alegóriou alebo ak Ježiš nechodil po zemi, potom sa celé kresťanské náboženstvo môže v týchto bodoch potenciálne rozpadnúť. Pre kresťanstvo by chybná história znamenala deravú teológiu. Takáto historická zakorenenosť by mohla byť slabinou kresťanstva, až na to, že historicky overiteľné časti kresťanskej tradície sú tak často potvrdzované, že sa táto slabosť stáva silnou stránkou.
Po druhé, hoci kresťanstvo aj hinduizmus majú kľúčové historické postavy, iba Ježiš preukázateľne vstal z mŕtvych. Mnohí ľudia v dejinách boli múdrymi učiteľmi alebo založili náboženské hnutia. Hinduizmus má svoj podiel múdrych učiteľov a pozemských vodcov. Ježiš však vyniká. Jeho duchovné učenie je potvrdené skúškou, ktorú mohla absolvovať len božská moc, smrťou a telesným vzkriesením - skutočnosťou, ktorú predpovedal a naplnil sám na sebe (Matúš 16:21; 20:18-19; Marek 8:31; 1. Lukáš 9:22; Ján 20-21; 1. Korinťanom 15).
Okrem toho sa kresťanské učenie o vzkriesení odlišuje od hinduistického učenia o reinkarnácii. Tieto dve predstavy nie sú totožné. A len vzkriesenie sa dá presvedčivo odvodiť z historického a dôkazového štúdia. Najmä zmŕtvychvstanie Ježiša Krista má značné opodstatnenie vďaka sekulárnej aj náboženskej vede. Jeho overenie nijako neoveruje hinduistické učenie o reinkarnácii. Uvažujme o nasledujúcich rozdieloch:
Vzkriesenie zahŕňa jednu smrť, jeden život, jedno smrteľné telo a jedno nové a nesmrteľne oslávené telo. Zmŕtvychvstanie sa deje božím zásahom, je monoteistické, je oslobodením od hriechu a napokon sa vyskytuje len v posledných časoch. Reinkarnácia, naopak, zahŕňa viacero smrtí, viacero životov, viacero smrteľných tiel a žiadne nesmrteľné telo. Okrem toho sa reinkarnácia deje podľa prirodzeného zákona, je zvyčajne panteistická (Boh je všetko), funguje na základe karmy a je vždy funkčná. Samozrejme, vymenovanie rozdielov nedokazuje pravdivosť ani jedného z týchto tvrdení. Ak je však vzkriesenie historicky dokázateľné, potom rozlišovanie týchto dvoch možností posmrtného života oddeľuje oprávnený účet od neoprávneného. Kristovo vzkriesenie a širšie kresťanské učenie o vzkriesení si zaslúžia pozornosť.
Po tretie, kresťanské Písmo je historicky výnimočné a zasluhuje si serióznu pozornosť. Vo viacerých testoch Biblia prekonáva hinduistické Védy a v podstate všetky ostatné staroveké knihy. Dalo by sa dokonca povedať, že história Biblie je taká presvedčivá, že pochybovať o Biblii znamená pochybovať o histórii ako takej, keďže je to historicky najoveriteľnejšia kniha celého staroveku. Jediná historicky overiteľnejšia kniha ako Starý zákon (hebrejská Biblia) je Nový zákon. Uvažujme o nasledujúcich skutočnostiach:
1) Pre Nový zákon existuje viac rukopisov ako pre ktorýkoľvek iný staroveký zákon - 5000 starogréckych rukopisov, celkovo 24 000 rukopisov vrátane iných jazykov. Množstvo rukopisov umožňuje obrovskú výskumnú základňu, pomocou ktorej môžeme texty navzájom porovnávať a identifikovať, čo hovorili originály.
2) Rukopisy Novej zmluvy sú vekom bližšie k originálom než ktorýkoľvek iný staroveký dokument. Všetky originály boli napísané v čase súčasníkov (očitých svedkov), v prvom storočí nášho letopočtu, a v súčasnosti máme časti rukopisu zo 125 p. n. l. Celé knižné kópie sa objavujú do roku 200 n. l. a kompletný Nový zákon možno nájsť už v roku 250 n. l. To, že všetky knihy Nového zákona boli pôvodne napísané v čase očitých svedkov, znamená, že nemali čas zmeniť sa na mýtus a folklór. Navyše za ich pravdivé tvrdenia niesli zodpovednosť členovia Cirkvi, ktorí si ako osobní svedkovia udalostí mohli overiť fakty.
3) Novozákonné dokumenty sú presnejšie ako akékoľvek iné staroveké dokumenty. John R. Robinson v knihe Honest to God uvádza, že novozákonné dokumenty sú 99,9 % presné (najpresnejšie zo všetkých kompletných antických kníh). Bruce Metzger, odborník na grécky Nový zákon, uvádza skromnejších 99,5 %.
Po štvrté, kresťanský monoteizmus má výhody oproti panteizmu a polyteizmu. Nebolo by spravodlivé charakterizovať hinduizmus len ako panteistický („Boh je všetko“) alebo len ako polyteistický (má mnoho bohov). V závislosti od prúdu hinduizmu, ku ktorému sa človek hlási, môže byť panteistický, polyteistický, monistický („všetko je jedno“), monoteistický alebo množstvo iných možností. Dva silné prúdy v rámci hinduizmu sú však polyteizmus a panteizmus. Kresťanský monoteizmus má oproti obom výrazné výhody. Z priestorových dôvodov sa tu tieto tri svetonázory porovnávajú len v jednom bode, a to v etike.
Politeizmus aj panteizmus majú pochybný základ pre svoju etiku. V prípade polyteizmu, ak existuje mnoho bohov, potom ktorý boh má pre ľudí konečnejšiu normu etiky, ktorú majú dodržiavať? Ak existuje viac bohov, potom ich etické systémy buď nie sú v rozpore, sú v rozpore, alebo neexistujú. Ak neexistujú, potom je etika vymyslená a nepodložená. Slabosť tohto stanoviska je zrejmá. Ak si etické systémy nekonfliktujú, potom na akom princípe sa zhodujú? Nech by bol tento zosúlaďujúci princíp akýkoľvek, bol by konečnejší ako bohovia. Bohovia nie sú koneční, pretože sa zodpovedajú nejakej inej autorite. Preto existuje vyššia realita, ktorej by sa mal človek pridržiavať. Táto skutočnosť spôsobuje, že polyteizmus sa zdá byť plytký, ak nie prázdny. Pokiaľ ide o tretiu možnosť, ak si bohovia protirečia vo svojich normách dobra a zla, potom poslúchať jedného boha znamená riskovať, že neposlúchneme iného, za čo nás postihne trest. Etika by bola relatívna. Dobro pre jedného boha by nemuselo byť nevyhnutne „dobré“ v objektívnom a univerzálnom zmysle. Napríklad obetovanie dieťaťa Kálí by bolo pre jeden prúd hinduizmu chvályhodné, ale pre mnohé iné odsúdeniahodné. Ale určite je obetovanie detí ako také bez ohľadu odsúdeniahodné. Niektoré veci sú bez ohľadu správne alebo nesprávne.
Panteizmus na tom nie je oveľa lepšie ako polyteizmus, pretože tvrdí, že v konečnom dôsledku existuje len jedna vec - jedna božská realita - a tým znemožňuje akékoľvek konečné rozlišovanie „dobra“ a „zla“. Ak by „dobro“ a „zlo“ boli skutočne odlišné, potom by neexistovala jedna jediná, nedeliteľná realita. Panteizmus v konečnom dôsledku neumožňuje morálne rozlišovanie „dobra“ a „zla“. Dobro a zlo sa rozpúšťajú v tej istej nedeliteľnej skutočnosti. A aj keby bolo možné rozlišovať „dobro“ a „zlo“, kontext karmy ruší morálny kontext tohto rozlišovania. Karma je neosobný princíp podobne ako prírodný zákon, napríklad gravitácia alebo zotrvačnosť. Keď karma ovplyvňuje nejakú hriešnu dušu, nie je to božská odplata, ktorá prináša súd. Je to skôr neosobná reakcia prírody. Morálka si však vyžaduje osobnosť - osobnosť, ktorú karma nemôže prepožičať. Napríklad palicu neviníme za to, že sme ju použili pri bití. Palica je predmet bez morálnej spôsobilosti alebo povinnosti. Obviňujeme skôr osobu, ktorá palicu zneužila. Táto osoba má morálnu spôsobilosť a morálnu povinnosť. Podobne, ak je karma len neosobná príroda, potom je amorálna („bez morálky“) a nie je primeraným základom etiky.
Kresťanský monoteizmus však zakotvuje svoju etiku v osobe Boha. Boží charakter je dobrý, a preto to, čo je v súlade s ním a jeho vôľou, je dobré. Čo sa odchyľuje od Boha a jeho vôle, je zlé. Preto jediný Boh slúži ako absolútny základ etiky, čo umožňuje osobný základ morálky a odôvodňuje objektívne poznanie dobra a zla.
Po piate, otázkou zostáva: „Čo urobíš so svojím hriechom?“ Kresťanstvo má na tento problém najsilnejšiu odpoveď. Hinduizmus, podobne ako budhizmus, má prinajmenšom dve predstavy o hriechu. Hriech sa niekedy chápe ako nevedomosť. Hriechom je, ak človek nevidí alebo nechápe skutočnosť tak, ako ju definuje hinduizmus. Zostáva však predstava morálneho omylu označovaného ako „hriech“. Hriechom by bolo urobiť niečo úmyselne zlé, porušiť duchovný alebo pozemský zákon alebo túžiť po zlých veciach. Táto morálna definícia hriechu však poukazuje na druh morálnej chyby, ktorá si vyžaduje skutočné odčinenie. Odkiaľ môže vzísť odčinenie? Môže odčinenie pochádzať z dodržiavania karmických zásad? Karma je neosobná a amorálna. Človek by mohol robiť dobré skutky, aby „vyrovnal rovnováhu“, ale hriechu sa nikdy nemôže zbaviť. Karma dokonca ani neposkytuje kontext, v ktorom by morálna chyba bola vôbec morálna. Koho sme urazili, ak sme zhrešili napríklad v súkromí? Karme je to tak či onak jedno, pretože karma nie je osoba. Predpokladajme napríklad, že jeden človek zabije syna iného človeka. Môže urazenej strane ponúknuť peniaze, majetok alebo vlastného syna. Nemôže však mladého muža odučiť od zabitia. Žiadna kompenzácia nemôže tento hriech odčiniť. Môže prísť k odčineniu modlitbou alebo oddanosťou Šivovi či Višnuovi? Aj keby tieto postavy ponúkli odpustenie, zdá sa, že hriech by bol stále nesplateným dlhom. Odpúšťali by hriech, akoby bol ospravedlniteľný, a potom by ľudí previedli cez brány blaženosti.
Kresťanstvo však považuje hriech za morálnu chybu voči jedinému, konečnému a osobnému Bohu. Už od Adama sú ľudia hriešnymi bytosťami. Hriech je skutočný a vytvára nekonečnú priepasť medzi človekom a blaženosťou. Hriech si vyžaduje spravodlivosť. Nemožno ho však „vyvážiť“ rovnakým alebo väčším počtom dobrých skutkov. Ak má niekto desaťkrát viac dobrých skutkov ako zlých, stále má na svedomí zlo. Čo sa stane s týmito zvyšnými zlými skutkami? Sú odpustené, akoby nikdy neboli dôležité? Sú povolené do blaženosti? Sú len ilúziou, a tak nezostáva žiadny problém? Žiadna z týchto možností nie je vhodná. Pokiaľ ide o ilúziu, hriech je pre nás príliš skutočný na to, aby sme ho vysvetľovali ako ilúziu. Čo sa týka hriešnosti, keď sme k sebe úprimní, všetci vieme, že sme zhrešili. Pokiaľ ide o odpustenie, jednoduché odpustenie hriechu bez akejkoľvek ceny zaobchádza s hriechom, akoby nemal žiadne dôsledky. Vieme, že to nie je pravda. Čo sa týka blaženosti, blaženosť nie je veľmi dobrá, ak sa do nej neustále pašuje hriech. Zdá sa, že karma nám zanecháva hriech na srdci a podozrenie, že sme porušili nejakú ultimátnu osobnú normu dobra a zla. A blaženosť nás buď nemôže tolerovať, alebo musí prestať byť dokonalá, aby sme mohli vstúpiť.
V kresťanstve je však každý hriech potrestaný, hoci tento trest už bol naplnený v Kristovej osobnej obeti na kríži. Boh sa stal človekom, žil dokonalým životom a zomrel smrťou, ktorú sme si zaslúžili. Bol ukrižovaný za nás, bol našou náhradou a prikrývkou, čiže zmierením za naše hriechy. A bol vzkriesený, čím dokázal, že ani smrť ho nemohla premôcť. Okrem toho sľubuje rovnaké vzkriesenie k večnému životu všetkým, ktorí v neho veria ako vo svojho jediného Pána a Spasiteľa (Rimanom 3:10, 23; 6:23; 8:12; 10:9-10; Efezanom 2:8-9; Filipanom 3:21).
Napokon, v kresťanstve môžeme vedieť, že sme spasení. Nemusíme sa spoliehať na nejakú prchavú skúsenosť, nespoliehame sa na svoje dobré skutky ani na horlivé rozjímanie, ani nevkladáme svoju vieru do falošného boha, ktorému sa snažíme „uveriť v existenciu“. Máme živého a pravého Boha, historicky zakotvenú vieru, trvalé a overiteľné Božie zjavenie (Písmo), teologicky uspokojivý základ etického života a zaručený domov v nebi s Bohom.
Čo to teda pre vás znamená? Ježiš je konečná realita! Ježiš bol dokonalou obeťou za naše hriechy. Boh nám všetkým ponúka odpustenie a spasenie, ak jednoducho prijmeme jeho dar pre nás (Ján 1:12) a uveríme, že Ježiš je Spasiteľ, ktorý položil svoj život za nás - svojich priateľov. Ak vložíte svoju dôveru v Ježiša ako svojho jediného Spasiteľa, budete mať absolútnu istotu večnej blaženosti v nebi. Boh vám odpustí hriechy, očistí vašu dušu, obnoví vášho ducha, dá vám hojný život na tomto svete a večnú blaženosť na druhom svete. Ako môžeme odmietnuť takýto vzácny dar? Ako sa môžeme obrátiť chrbtom Bohu, ktorý nás miloval natoľko, že sa za nás obetoval?
Ak si nie ste istí tým, čomu veríte, pozývame vás, aby ste Bohu povedali nasledujúcu modlitbu: „Bože, pomôž mi spoznať, čo je pravda. Pomôž mi rozoznať, čo je omyl. Pomôž mi spoznať, čo je správna cesta k spaseniu.“ Boh si takúto modlitbu vždy uctí.
Ak chcete prijať Ježiša ako svojho Spasiteľa, jednoducho sa ústne alebo potichu prihovorte Bohu a povedzte mu, že prijímate dar spasenia skrze Ježiša. Ak chcete modlitbu, ktorú môžete povedať, tu je príklad: „Bože, ďakujem ti za tvoju lásku ku mne. Ďakujem ti, že si sa za mňa obetoval. Ďakujem ti, že si sa postaral o moje odpustenie a spasenie. Prijímam dar spasenia skrze Ježiša. Prijímam Ježiša ako svojho Spasiteľa. Amen!“
English
Som hinduista, prečo by som mal uvažovať o tom, že sa stanem kresťanom?
