Dejiny kresťanstva
 

Aké sú dejiny kresťanstva?




Otázka: Aké sú dejiny kresťanstva?

Odpoveď:
Dejiny kresťanstva sú v skutočnosti dejinami západnej civilizácie. Kresťanstvo prestupuje všetky oblasti spoločnosti. Umenie, jazyk, politika, právo, rodinný život, kalendár, hudba, a vôbec spôsob akým rozmýšlame, to všetko kresťanstvo podfarbovalo po takmer dve tisícročia. Preto dôležité poznať príbeh cirkvi.

Počiatok Cirkvi
Počiatok cirkvi je 50. deň po Ježišovom vzkriesení (rok 35 n.l.). Ježiš sľúbil, že vybuduje svoju Cirkev (Matúš 16:18), a na Letnice sa s príchodom Ducha Svätého (Skutky 2:1-4) cirkev, ekklēsia („zvolané zhromaždenie“), oficiálne začala. V tento deň odpovedalo na Petrovo kázanie tritisíc ľudí a rozhodli sa nasledovať Krista.

Prví konvertiti ku kresťanstvu boli Židia alebo prozelyti k judaizmu, a cirkev bola sústredená v Jeruzaleme. Pre toto bolo kresťanstvo spočiatku vnímané ako židovská sekta, blízka farizejom, saducejom, či esénom. Avšak to čo hlásali apoštoli, bolo radikálne odlišné od toho, čo učili ostatné židovské skupiny. Ježiš bol židovský Mesiáš (pomazaný Kráľ), ktorý prišiel naplniť zákon (Matúš 5:17) a ustanoviť novú zmluvu na základe Jeho smrti (Marek 14:24). Táto správa spolu s obvinením, že židia zabili vlastného Mesiáša, rozzúrila mnoho židovských vodcov a niektorí, ako Saul z Tarzu, podnikli kroky, aby „Cestu“ rozbili. (Skutky 9:1-2).

Tvrdiť, že kresťanstvo má svoje korene v judaizme je správne. Základy pre Nový zákon sú položené v Starom zákone, a bez znalosti Starého zákona je nemožné plne porozumieť kresťanstvu (pozri knihy evanjelium podľa Matúša a list Židom). Starý zákon vysvetľuje, prečo musel prísť Mesiáš, obsahuje históriu ľudu Mesiáša, a predpovedá príchod Mesiáša. Nový zákon, potom obsahuje všetko o príchode Mesiáša a o jeho diele pre našu záchranu od hriechu. Ježiš naplnil viac ako 300 konkrétnych proroctiev počas svojho života, čo dokazuje, že On je ten, ktorého očakával Starý zákon.

Rast ranej cirkvi
Nedlho po Letniciach sa dvere do cirkvi otvorili nežidom. Evanjelista Filip kázal Samaritánom (Skutky 8:5) a mnoho z nich v Krista uverilo. Apoštol Peter kázal pohanskej domácnosti Kornélia (Skutky 10) a aj oni prijali Ducha Svätého. Apoštol Pavol (bývalý prenasledovateľ cirkvi) šíril evanjelium po celom grécko-rímskom svete až po samotný Rím (Skutky 28:16) a je možné, že došiel aj do Španielska.

V roku 70 n.l. bol Jeruzalem zničený, väčšina kníh Nového zákona bola dokončená, a kolovali medzi zbormi. Po ďalších 240 rokov boli kresťania Rímom prenasledovaní, občas z ľubovôle, inokedy na základe vládnej vyhlášky.

V 2. a 3. storočí, s rastúcim počtom veriacich sa stávalo vedenie cirkvi viac a viac hierarchickým. Počas tejto doby povstalo niekoľko heréz a boli vyvrátené a bol uzavretý kánon Nového Zákona. Prenasledovanie sa zintenzívnilo.

Nástup rímskej cirkvi
V roku 312 n.l., rímsky cisár Konštantín prehlásil, že prežil duchovnú skúsenosť konverzie ku kresťanstvu. O 70 rokov neskôr, za vlády Theodosia, sa kresťanstvo stalo oficiálnym náboženstvom rímskej ríše. Biskupi dostali čestné miesta vo vláde, a v roku 400 boli slová „Riman“ a „kresťan“ prakticky synonymami.

Po Konštantínovi už kresťania neboli prenasledovaní. V tejto dobe to boli pohania, ktorí boli prenasledovaní pokiaľ „nekonvertovali“ ku kresťanstvu. Takéto vynútené konverzie viedli k mnohých ľudí ku vstupu do cirkvi, ale bez skutočnej zmeny srdca. Pohania so sebou priniesli svoje modly a praktiky, na ktoré boli zvyknutí a cirkev sa zmenila; ikony, komplikovaná architektúra, púte a uctievanie svätých boli pridané k jednoduchosti uctievania ranej cirkvi. Približne v rovnakom čase sa niektorí kresťania vzdialili od Ríma, rozhodli sa žiť v izolácii ako mnísi, a krst dieťaťa bol predstavený ako prostriedok na odstránenie dedičného hriechu.

V priebehu nasledujúcich storočí, sa konalo viacero cirkevných koncilov (rád) v snahe určiť oficiálne doktríny cirkvi, odsúdiť administratívne zneužívanie a zaviesť mier medzi bojujúcimi frakciami. Ako Rímska ríša slabla, cirkev mocnela a vypuklo mnoho nezhôd medzi cirkvou na Západe a na Východe. Západna (latinská) cirkev so sídlom v Ríme vyhlásila apoštolskú autoritu nad všetkými ostatnými cirkvami. Biskup Ríma dokonca začal volať sám seba „pápež“ (otec). Východná (grécka) cirkev so sídlom v Konštantinopole s tým nesúhlasila. Teologické, politické, procedurálne a jazykové rozdiely spolu prispeli k veľkému rozkolu v roku 1054, v ktorej rímsko-katolická („univerzálna“) cirkev a východná pravoslávna cirkev exkomunikovali jedna druhú navzájom a prerušili všetky styky.

Stredovek
Počas stredoveku v Európe si rímsko-katolícka cirkev aj naďalej udržiavala moc, pápeži si vyhradzovali právomoc nad všetkými úrovňami života a žili ako králi. Korupcia a chamtivosť vo vedení cirkvi bola samozrejmosťou. Od 1095 do 1204 pápeži potvrdili rad krvavých a drahých krížových výprav v snahe odraziť postup islamu a oslobodiť Jeruzalem.

Reformácia
Dlhé roky sa niektorí jednotlivci sa snažili upozorniť na zneužívanie teológie, politiky a porušovanie ľudských práv v rímskej cirkvi. Tak alebo inak boli všetci umlčaní. Ale v roku 1517 sa nemecký mních Martin Luther postavil proti cirkvi a konečne ho bolo možné počuť. S Lutherom prišla protestantská reformácia a stredovek sa skončil.

Reformátori, vrátane Luthera, Kalvína a Zwingliho, sa líšili v mnohých jemnejších bodoch teológie, ale boli konzistentní vo svojom dôraze na najvyššiu autoritu Biblie nad cirkevnou tradíciou a fakt, že hriešnici sú spasení milosťou skrze vieru bez skutkov (Efezským 2:8-9).

Aj keď katolíctvo sa v Európe vrátilo, a nasledovala séria vojen medzi protestantmi a katolíkmi, reformácia úspešne zbavila katolícku cirkev moci a pomohla otvoriť dvere do modernej doby.

Vek misie
Od roku 1790 do roku 1900, cirkev ukázala nebývalý záujem o misijnú prácu. Kolonizácia ukázala potrebu misie a industrializácia dala ľuďom finančné možnosti pre podporu misionárov. Misionári po celom svete kázali evanjelium, a cirkvi boli zriadené po celom svete.

Moderná cirkev
Rímsko-katolícka a pravoslávna cirkev urobili kroky k náprave svojich rozbitých vzťahov, rovnako ako katolíci a evanjelici. Evanjelikálna cirkev je veľmi nezávislá a je pevne zakorenená v reformovanej teológii. Cirkev tiež videla vzostup letničného, charizmatického, ekumenického hnutia a rôznych kultov.

Čo sa môžeme naučiť z histórie
Ak sa už z histórie cirkvi nenaučíme nič iné, mali by sme aspoň uznať, že je dôležité, aby „Slovo Kris¬tovo pre¬bývalo vo vás bohate vo všet¬kej múd¬ros¬ti“ (Kolosenským 3:16). Každý z nás je zodpovedný vedieť čo hovorí Písmo a žiť to. Keď cirkev zabudne čo učí Biblia, a ignoruje to čo Ježiš učil, zavládne chaos.

Dnes existuje mnoho cirkví, ale len jedno evanjelium. Je to „viera, ktorá bola raz navždy zverená svätým“ (Júda 3). Buďme opatrní chrániť túto vieru a odovzdávať ju bez zmeny a Pán bude naďalej plniť svoj sľub, že bude budovať svoju Cirkev.



Návrat na slovenskú domovskú stránku



Aké sú dejiny kresťanstva?