Prečo by som mal veriť v zmŕtvychvstanie Krista?




Otázka: Prečo by som mal veriť v zmŕtvychvstanie Krista?

Odpoveď:
Je to celkom dobre osvedčená skutočnosť, že Ježiš Kristus bol verejne popravený v Júdsku v 1. storočí nášho letopočtu, pod vedením Pontského Piláta, ukrižovaním, na príkaz židovského Sanhedrinu. Nekresťanské historické výkazníctvo Flavia Josepha, Cornelia Tacita, Luciána zo Samosaty, Maimonida, a dokonca aj židovského Sanhedrinu sa zhoduje so svedectvom prvých kresťanských očitých svedkov ohľadom týchto dôležitých historických aspektov smrti Ježiša Krista.

Čo sa týka Jeho vzkriesenia, existuje niekoľko dôkazov, ktoré prispievajú k presvedčivým argumentom. Neskorý skúsený advokát a medzinárodný politik sir Lionel Luckhoo (ktorý sa dostal do Guinnessovej knihy rekordov preto, že 245-krát po sebe dokázal vybojovať oslobodzujúci rozsudok, keď niekoho obvinili z vraždy) predstavuje kresťanský entuziazmus a dôveru v silu v prípade vzkriesenia, keď napísal: „Strávil som viac ako 42 rokov ako obhajca v mnohých častiach sveta a ešte stále som v aktívnej praxi. Mal som to šťastie získať rad úspechov pred porotou a jednoznačne tvrdím, že dôkazy pre vzkriesenie Ježiša Krista sú natoľko podmanivé/ohromujúce, že si vyžadujú prijatie s istotou, ktorá neponecháva absolútne žiaden priestor pre pochybnosti.“

Reakcia sekulárnej komunity na rovnaké dôkazy bola predvídateľná apatickosť v súlade s ich neotrasiteľným záväzkom ku metodologickému naturalizmu. Pre tých, ktorí nepoznajú tento termín, metodologický naturalizmus je ľudská snaha vysvetliť všetko, na základe prirodzených príčin a iba prirodzených príčin. Ak údajná historická udalosť vzdoruje prirodzenému vysvetleniu (napr. zázračné vzkriesenie), svetskí učenci všeobecne zaobchádzajú s ohromujúcou/so zdrvujúcou skepsou, bez ohľadu na dôkazy, bez ohľadu na to aké priaznivé a presvedčivé to môže byť.

Podľa nášho názoru, taká neochvejná oddanosť prirodzeným príčinám bez ohľadu na vecné dôkazy, neprispieva k nestrannému (a teda k adekvátnemu) prieskumu dôkazov. Zhodli sme sa s Dr. Wernherom von Braunom a s mnohými ďalšími, ktorí stále veria, že nútiť populárne filozofické predispozície na dôkaz bráni/prekáža objektivite. Alebo podľa slov Dr. von Brauna: „ byť nútený veriť iba jednému záveru ... by porušilo samotnú objektivitu vedy ako takej“.

Keďže sme to povedali, poďme teraz skúmať niekoľko smerov dôkazov, ktoré hovoria v prospech vzkriesenia.

Prvý smer dôkazov Kristovho vzkriesenia

Na začiatku, máme preukázané úprimné svedectvo očitého svedka. Ranní kresťanskí apologetici citovali stovky očitých svedkov, z ktorých niektorí zdokumentovali svoje údajné skúsenosti. Mnohí z týchto očitých svedkov svojvoľne a rozhodne vydržali dlhé mučenie a smrť, než by zapreli svoje svedectvo. Táto skutočnosť svedčí o ich úprimnosti a vylučuje možnosť podvodu z ich strany. Podľa historických záznamov (Skutky apoštolov 4:1-17; Plinove listy Trajanovi X, 96, atď.), väčšina kresťanov by mohli skončiť svoje utrpenie jednoducho, ak by sa vzdali viery. Namiesto toho sa zdá, že väčšina zvolila znášanie utrpenia a hlásanie Kristovho zmŕtvychvstania až do smrti.

Je pravda, že hoci je mučeníctvo pozoruhodné, nie je nevyhnutne presvedčivé. To nerobí vieru platnou, ale skôr overuje veriaceho (tým, že preukáže jeho alebo jej úprimnosť hmatateľným spôsobom). To, čo činí prvých kresťanských mučeníkov pozoruhodnými je, že oni vedeli, či to, čo tvrdili bola pravda alebo nie. Oni buď videli Ježiša Kristus živého aj po Jeho smrti alebo nie. To je mimoriadne. Ak by to všetko bola iba lož, prečo by to tak veľa ľudí podporovalo vzhľadom na okolnosti, v ktorých sa nachádzali? Prečo by všetci vedome priľnuli k takejto neziskovej lži, ktorá ich postavila tvárou v tvár s prenasledovaním, väznením, mučením a smrťou?

Kým 11. septembra 2001, samovražední únoscovia nepochybne verili v to, čo vyznávali (o čom svedčí ich ochota zomrieť za to), oni nemohli a nevedeli, či je to pravda. Vložili svoju vieru v tradíciu, ktorú zdedili po mnohých generáciách. Ako protiklad, ranní kresťanskí mučeníci boli prvou generáciou. Oni buď videli to, čo tvrdili, že vidia alebo nie.

Medzi najznámejších vyznávačov a očitých svedkov patrili apoštoli. Oni spoločne podstúpili nepopierateľnú zmenu nasledujúcu po údajnom zjavení vzkrieseného Krista. Bezprostredne po Jeho ukrižovaní sa ukrývali v strachu o svoj život. Po vzkriesení vyšli do ulíc a odvážne vyhlasovali vzkriesenie aj napriek posilnenému prenasledovaniu. Aký bol dôvod ich náhlej a dramatickej zmeny? Určite nešlo o finančný zisk. Apoštoli sa vzdali všetkého, čo mali, aby kázali o vzkriesení, vrátane svojich životov.

Druhý smer dôkazov Kristovho vzkriesenia

Druhý smer dôkazov sa týka premeny niektorých hlavných skeptikov, najmä Pavla a Jakuba. Pavel bol svojim vlastným prístupom násilný prenasledovateľ prvej cirkvi. Po tom, čo on opisuje ako stretnutie so vzkrieseným Kristom, Pavel podstúpil okamžitú a drastickú zmenu zo zlého prenasledovateľa cirkvi, aby sa z neho stal jeden z najplodnejších a nesebeckých obrancov. Podobne ako mnoho ranných kresťanov, Pavel trpel chudobu, prenasledovanie, bitie, väzenie a popravu pre svoj vytrvalý záväzok Kristovmu vzkrieseniu.

Jakub bol skeptický, hoci nie tak nepriateľský ako Pavel. Údajne, stretnutie s Kristom po vzkriesení ho zmenilo na nenapodobiteľného veriaceho, vodcu cirkvi v Jeruzaleme. Ešte stále máme to, čo učenci všeobecne prijali ako jeho list písaný rannej cirkvi. Rovnako ako Pavel, aj Jakub ochotne trpel a zomrel pre svoje svedectvo; fakt, ktorý svedčí o úprimnosti jeho viery (pozri Skutky apoštolov a Jozefusov spis Antiquities of the Jews XX, ix, 1).

Tretí a štvrtý smer dôkazov Kristovho vzkriesenia

Tretí a štvrtý smer dôkazov sa vzťahuje na nepriateľovo overenie prázdneho hrobu a na skutočnosť, že viera vo vzkriesenie zapustila korene v Jeruzaleme. Ježiš bol verejne popravený a pochovaný v Jeruzaleme. Bolo by nemožné, aby viera v Jeho vzkriesenie mala korene v Jeruzaleme, zatiaľ čo jeho telo bolo ešte v hrobke, kde ho Sanhedrin mohol exhumovať, dať ho na verejné nahliadnutie a tým odhaliť podvod. Namiesto toho, Sanhedrin obvinil učeníkov z krádeže tela, zrejme v snahe vysvetliť jeho zmiznutie (a teda aj prázdny hrob). Ako môžeme vysvetliť skutočnosť prázdneho hrobu? Tu sú tri najčastejšie vysvetlenia:

Po prvé, učeníci ukradli telo. Ak by toto bola pravda, oni by vedeli, že vzkriesenie bola falošná správa. Teda, neboli by tak ochotní trpieť a zomrieť pre Neho. (Pozri prvý smer dôkazov týkajúcich sa preukázaných úprimných svedectiev očitých svedkov.) Všetci očití svedkovia by vedeli, že oni naozaj nevideli Krista a preto boli klamári. Medzi toľkými sprisahancami, iste by sa niekto priznal, ak nie pre ukončenie svojho utrpenia, tak aspoň pre ukončenie utrpenia svojich priateľov a rodiny. Prvá generácia kresťanov bola úplne tyranizovaná, a to najmä po požiari v Ríme v A.D. 64 (požiar, ktorý Nero údajne nariadil, na rozšírenie priestoru pre svoj palác, ale pre ktorý on obviňoval kresťanov v Ríme v snahe ospravedlniť sa). Ako rímsky historik Cornelius Tacitus opísal vo svojej anály Cisárskeho Ríma (publikované len v generácii po požiari):

„Nero zvalil vinu a zapríčinil najsilnejšie mučenia nenávidenej triedy pre ich ohavnosti, ktorá sa menovala kresťania podľa ľudu. Christus, od ktorého ich meno malo pôvod, znášal extrémny trest počas panovania Tiberiusa v rukách jedného z našich prokurátorov, Pontia Pilata a najškodlivejšia povera, hoci kontrolovaná na chvíľu, opäť vypukla nielen v Judsku, čo bol prvý zdroj zla, ale dokonca i v Ríme, kde všetky škaredé a hanebné veci zo všetkých kútov sveta môžu nájsť svoj centrum a stať sa populárnymi. Teda, prvé zatknutie všetkých, ktorí boli prehlásený vinnými bolo vykonané, a potom na základe ich informácií bolo ohromné množstvo odsúdených, ani nie tak pre zločin zapálenia mesta, ako pre nenávisť voči ľudstvu. Výsmech každého druhu bol pridaný k ich smrti. Pokrytí zvieracou kožušinou boli roztrhaní psami a zahynuli, alebo boli pribití na kríž, alebo boli odsúdení k plameňom a zhoreli, aby slúžili ako nočné osvetlenie, keď uplynulo denné svetlo.“ (Anály, XV, 44)

Nero osvetľoval svoje záhradné párty kresťanmi, ktorých dal upáliť zaživa. Iste by niekto priznal pravdu pod hrozbou takej strašnej bolesti. Faktom je, však, že nemáme žiadne záznamy o ranných kresťanoch, ktorí zavrhli vieru, aby skončili svoje utrpenie. Namiesto toho máme viac záznamov o zjaveniach vzkrieseného Krista a o stovkách očitých svedkov, ktorí boli ochotní trpieť a zomrieť pre Neho.

Ak učeníci neukradli telo, ako inak vysvetlíme prázdny hrob? Niektorí naznačili, že Kristus sfalšoval svoju smrť a neskôr utiekol z hrobu. To je zjavne absurdné. Podľa očitých svedkov, Kristus bol bitý, mučený, roztrhaný a prebodnutý. Utrpel vnútorné zranenie, masívnu stratu krvi, zadusenie a oštep cez Jeho srdce. Neexistuje žiaden reálny dôvod veriť, že Ježiš Kristus (alebo akýkoľvek iný človek v takom prípade) by mohol prežiť také utrpenie, sfalšovať svoju smrť, sedieť v hrobe tri dni a noci bez lekárskej starostlivosti, jedla a vody, odstrániť masívny kameň, ktorým zapečatili Jeho hrob, uniknúť nepozorovane (bez zanechala krvavej stopy za sebou), presvedčiť stovky očitých svedkov, že bol vzkriesený zo smrti a v dobrom zdravotnom stave, a potom zmiznúť bez stopy. Takáto predstava je absurdná.

Piaty smer o dôkaze Kristovho vzkriesenia

Nakoniec, piaty smer dôkazov sa týka zvláštnosti svedectiev očitých svedkov. Vo všetkých hlavných príbehoch o vzkriesení, ženy sú uznané, aby boli prvými a primárnymi očitými svedkami. Toto by bolo zvláštne, pretože v starobylej židovskej a rímskej kultúre ženy boli vážne nehodnotné. Ich svedectvo bolo považované za nepodstatné a nedôveryhodné. Vzhľadom na túto skutočnosť, je veľmi nepravdepodobné, aby si páchatelia podvodu z Judska v 1. storočí vyvolili práve ženy, ktoré by boli ich primárnymi svedkami. Zo všetkých mužov učeníkov, ktorí vyhlasovali, že vidia Ježiša vzkrieseného, ak by oni všetci klamali a vzkriesenie by bol podvod, prečo si vybrali niekoho, kto bol považovaný za najnevhodnejšieho a najnedôveryhodnejšieho očitého svedka, akého mohli nájsť?

Dr William Lane Craig, vysvetľuje: „Keď pochopíte úlohu žien v prvom storočí v židovskej spoločnosti, to, čo je naozaj výnimočné je, že tento príbeh o prázdnom hrobe mal významnú úlohu pre ženy, ako prvé objaviteľky prázdneho hrobu. Ženy boli na veľmi nízkej priečke spoločenského rebríčka v 1. storočí v Palestíne. Existujú staré rabínske povesti, ktoré hovoria: ‚Nech sa slová zákona radšej spália, ako majú byť odovzdané ženám‛ a ‚Požehnaný buď ten, ktorého deti sú mužského pohlavia, ale beda tomu, ktorého deti sú ženského pohlavia.‛ Ženské svedectvo bolo považované za tak bezcenné, že im nebolo dovolené byť právnymi svedkami v židovskom súde. V tomto svetle, je úplne pozoruhodné, že hlavnými svedkami prázdneho hrobu sú tieto ženy... Prípadná neskoršia legendárna/povestná evidencia by určite zaznamenala mužských učeníkov ako objavili hrob – Peter alebo Ján, napríklad. Skutočnosť, že ženy sú prvými svedkami prázdneho hrobu je najhodnovernejšie vysvetlené skutočnosťou, že – páčilo sa vám to alebo nie – ony boli objaviteľky prázdneho hrobu! To poukazuje na to, že spisovatelia evanjelia verne zaznamenali to, čo sa stalo, aj keď to bolo trápne. Toto prezrádza historickosť tejto tradície, skôr ako jeho povesť“. (Dr William Lane Craig, citoval Lee Strobel, Prípad pre Krista, Grand Rapids: Zondervan, 1998, s. 293).

Zhrnutie

Tieto smery dôkazov: preukázateľná úprimnosť očitých svedkov (a v prípade apoštolov, presvedčivé, nevysvetliteľné zmeny); obrátenie a preukázateľná úprimnosť kľúčových antagonistov a skeptikov, z ktorých sa stali mučeníci; skutočnosť prázdneho hrobu, nepriateľské osvedčenia prázdneho hrobu; skutočnosť, že to všetko sa konalo v Jeruzaleme, kde sa viera vo vzkriesenie začala a prospievala; svedectvá žien a význam týchto svedectiev daný historickým kontextom; všetko toto silne svedčí o historickosti vzkriesenia. Odporúčame našim čitateľom, aby sa zamysleli a zvážili tieto dôkazy. Čo ti ony naznačujú? Keď nad nimi uvažujeme, rozhodne potvrdzujeme vyhlásenie Sir Lionela:

„Dôkazy pre vzkriesenie Ježiša Krista sú tak ohromujúce, že nútia prijať dôkazy, ktoré neponechávajú absolútne žiadny priestor pre pochybnosti.“



Návrat na slovenskú domovskú stránku



Prečo by som mal veriť v zmŕtvychvstanie Krista?